Medové týždne v Ázii na prahu korony

Autor: Vladimir Skala | 3.5.2021 o 9:59 | Karma článku: 3,82 | Prečítané:  441x

Predminulý rok pred vypuknutím pandémie nového koronavírusu sme sa spolu s manželkou vydali na našu svadobnú cestu do juhovýchodnej Ázie, ktorá sa z pôvodného týždňa pretiahla na skoro dva mesiace.

Je tomu už rok, čo sme spolu s manželkou absolvovali cestu, na ktorú nikdy nezabudneme. Áno, naša svadobná. Veď tak by to aj malo byť, ale ...

V deň nášho odletu z Činy 21. januára som si už ako u nás býva zvykom ráno privstal a začal prezerať správy na mobile. Správy o koronavíruse sa v tom čase dali ešte ignorovať. Keď som si prezrel skupinu pre cudzincov v našom meste, našiel som tam kopu správ o stupňujúcej sa situácii vo Wuhane a tiež aj o potrebe zaobstarať si rúško. Ihneď ako sa moja polovička zobudila, požiadal som ju, aby kúpila rúška cez Meituan, nákupnú aplikáciu aj s donáškou. Mali sme šťastie lebo po obede boli už vypredané.

Ešte počas našich prestupov v Číne sme boli svedkami toho, ako sa postupne svet okolo nás mení. Ľudí, ktorí nosili rúška bolo viac, ale hlavne nervozita a tiché čakacie haly v letisku.

V deň, keď komplet zavreli Wuhan, 23. januára, sme už dorazili na našu dovolenkovú destináciu – Ngwesaung v Barme. Vtedy už nebolo možné ignorovať hrôzu, ktorú nám prinášali média z celého sveta. Striedali sme exkurzie pozdĺž pobrežia Bengálskeho zálivu s dlhými chvíľami premlčanými pri mobile, nádherný vyhlaď na západ slnka nad morom priamo z verandy našej prenajatej chaty s pocitom úzkosti a neistoty. Pocit sa len umocňoval tým,  že zariadenia v celom rezorte zívali prázdnotou. Často sme sedeli v reštaurácii cez obed alebo večeru len my dvaja, zatiaľ čo cely personál na nás hľadel a čakal, kým si niečo objednáme.

Pohlaď na západ slnka z verandy našej chaty.Pohlaď na západ slnka z verandy našej chaty.

Postupne sme sa museli zmieriť so situáciou a snažiť sa robiť všetko pre to, aby naša svadobná cesta bola čo najlepšia. Teraz, keď sa v mysli vraciam k týmto spomienkam, tak mi skrsne hneď niekoľko postrehov a príhod, s ktorými by som sa rád s vami podelil.

Barma je najunikátnejšia a najonakvejšia krajina, ktorú som mal možnosť spoznať počas posledných rokov. Dlhé obdobie pod nadvládou armádnej junty a mantrou sebestačnosti, izolovanosti pomohli tomu, že si ľudia zachovali svoju tradičnú kultúru, aj keď za cenu veľkej biedy.

Prvým silným dojmom bola hneď cesta z letiska ešte v hlavnom meste - Rangún. Celé kilometre našej trasy lemovali chatrče zo zbitého plechu, postavené nad stokou na bambusových nohách. Ľudia chodili v sandáloch, chlapi nosili tradičný odev longyi, ktorý pripomína sukňu z bavlnenej latky, ktorú si obvíjali okolo pásu a pripevnili na bedrách uzlom.

Ďalším unikátom bolo to, že skoro všetky osobné auta boli ojazdené modely dovezené z Japonska, čiže s volantom na pravej strane. Pri jazde, tak ako u nás, na pravej strane, bolo každé jedno predbiehanie strávene v taxíku bolo priam adrenalínovým zážitkom.

Barma určite nesklamala. Je to krajina vhodná skôr pre náročnejších turistov, teda tých ktorí chcú spoznať niečo nové a nezáleží im na materiálnom štandarde a kvalite služieb. Nebyť armádneho puču, ktorý práve prebieha, tak by som sa tam rád jedného dňa vrátil.

Po týždni strávenom v Ngwesaung nám už bolo jasné, že sa do Číny nevrátime v plánovaný termín. Celá krajina bola podrobená tvrdému lockdownu a správy od blízkych nás od návratu  len odrádzali. Rozhodli sme sa radšej našu dovolenku predĺžiť najprv na Barme a napokon v Thajsku.

 

Thajsko bolo vždy tou prvou destináciou, ktorú som plánoval navštíviť, odkedy pôsobím v Číne. Nuž, stalo sa tak po prvýkrát až minulý rok.

Po prílete a menších exkurziách po Bangkoku sme sa vybrali na ostrov Phuket, ktorý sa nachádza na juhu Thajska. V porovnaní s Barmou to v Thajsku bolo o dosť rušnejšie. Nieže by mi chýbali preľudnené ulice, alebo metro stanice z Činy, ale väčší ruch nám aspoň trocha prinavrátil normálnosť z nášho predošlého života pred koronou.

Ďalším rozdielom bola kvalita služieb. Zatiaľ čo Barma je dosť uzavretá a konzervatívna krajina, kde bolo ťažko nájsť niekoho, s kým by sme sa vedeli dohovoriť, Thajsko je pravý opak. Je to krajina otvorená dokorán cudzincom a hlavne turizmu. Nebolo ojedinele nájsť sprievodcov, ktorí rozprávajú niekoľkými jazykmi, či už čínštinou, angličtinou alebo dokonca aj ruštinou. Takto sme mohli spoznať krajinu a jej ľudí ďaleko lepšie.

Pri spoznávaní okolitej krajiny sme sa vydali na „Island Hopping Tip“, teda výlet počas ktorého sme navštívili hneď niekoľko ostrovov. Ten najpamätnejší bol ostrov, kde natáčali kultový film Pláž. Aby sme sa dostali bližšie k pláži, museli sme spomaliť a jemne navigovať popri útesoch, ktoré vytvárajú malebnú zátoku. Pri nábreží stál hrdzavejúci vrak lode zapichnutý do mora a na pláži sa preháňala tlupa makakov. Scéna ako z filmu.

Pláž.Pláž.

Napriek našim exkurziám sme každý deň sledovali situáciu u nás v Číne. Náš čas v Thajsku sa krátil a situácia sa vôbec nezlepšovala. Manželkine vízum bolo len na 14 dní, preto po zhruba týždni strávenom na Phukete sme sa rozhodli vrátiť do Bangkoku. Čína bola ešte nereálna a na požiadanie víz do USA za mojimi rodičmi sme nemali dosť času. Hovorím si, reku, skúsime ďalšiu najbližšiu krajinu – Kambodža.

 

Kambodža bola pre mňa veľká neznáma. Pred našou cestou mi vysvitli o tejto tropickej krajine akurát dve veci, a to Pol Pot a Angkor Wat. Nakoniec sme práve v tejto krajine strávili najdlhší čas niečo vyše mesiac.

Naša prvá zastávka bol Phnom Penh. Z letiska sme si cez aplikáciu Grab objednali tuk-tuk(mini taxi), ktorý nás odviezol k nášmu hotelu v centre mesta pri nábreží rieky Mekong. V nasledujúcich dňoch sme navštívili lokálne pamiatky vrátane skanzenu, ktorý je venovaný zavraždeným komunistickým režimom.

 

Svetlou stránkou bola rôznorodá ponuka v gastronómii. Nepamätám si lokalitu z inej ázijskej krajiny, ktorú som v minulosti navštívil, aby tak kompaktné miesto, akým je centrum v Phnom Penh, ponúkalo toľko druhov jedál a kuchýň z celého sveta. Či už talianska, mexická, indická, nemecká alebo aj ruská, každý si prišiel na svoje. To je niečo, čo mne v Číne chýba.

Hlavným lákadlom tejto krajiny je Angkor Wat ležiaci na severe Kambodže. Najefektívnejší spôsob, ako sa tam dostáť, je letecky z Phnom Penh do Siem Reap. Aj v tomto rannom korona období Siem Reap stále trochu žil turizmom. Reštaurácie na pešej zóne v centre mesta boli počas večerných hodín plné a aj mimo nich bolo dosť rušno.

Ihneď po prílete sme začali plánovať náš výlet do Angkor Wat. Z turistických webových stránok sme sa dozvedeli, že najlepší čas návštevy je pred východom slnka. Objednali sme si šoféra s motorovou rikšou na piatu ráno. Ešte v ten deň sme si kúpili vstupenky v turistickom centre na opačnej strane mesta, lebo vstupenky do Angkor Wat sa na mieste ani po ceste kúpiť nedajú.

Ak by sa ma niekto opýtal, čo považujem za najväčší zážitok z celej našej svadobnej koronavírusom predĺženej cesty, tak to je dozaista Angkor Wat. Pred výletom som o ňom vedel akurát to, že kedysi slúžil ako hlavný chrámový komplex Khmérskeho impéria. Nemal som ani potuchy, do čoho to ideme.

Rozmýšľam nad tým, ako opísať tento zážitok a škrtám už x-tú verziu. Buď mi môj opis príde príliš patetický, alebo ako suchá faktografia. Opíšem ho trochu inak. Ak máte zoznam desiatich miest na svete, ktoré chcete raz navštíviť a Angkor Wat tam nie je, tak ho tam dopíšte. Kúpte si vstupenku deň predtým a choďte tam pred východom slnka. Nikdy na tento zážitok nezabudnete.

Angkor Wat za východu slnka.Angkor Wat za východu slnka.

Návšteva Angkor Wat bola vyvrcholením nášho cestovania. Krátko nato sme začali viac riešiť existenčné záležitosti. Rozmýšľali sme nad rôznymi variantami a možnosťami, ako nájsť podnájom v Kambodži, odcestovať do USA alebo na Slovensko. Situácia v Číne sa postupne zlepšovala, a tak sme vyčkávali. Cestovania a hlavne hotelového života sme mali postupne plné zuby.

Pred naším odletom späť do Phnom Penh sme v duchu spoznávania odľahlých kútov tohto sveta natrafili na niečo nevšedné. Hľadali sme reštauráciu, kde by sme sa mohli navečerať a rozhodli sa ísť cestou, nad ktorou sme predtým ani nerozmýšľali. Prechádzali sme okolo reštaurácií s gréckymi, nemeckými či americkými jedlami, kde sme natrafili na niečo u mňa nezvyčajné – vlajka Slovenskej republiky. Keď som to zbadal, prepukla vo mne automatická radosť. Vošiel som dnu do dvora a prezrel si ponuku. Bez dlhého rozmýšľania som si dal vyprážaný syr a rezeň. Dať si takú pochúťku po dlhej dobe neďaleko stredovekých ruín Angkoru je úžasné. Tomu hovorím zážitková gastronómia.

Milé prekvapenie v Siem Reap.Milé prekvapenie v Siem Reap.

V Phnom Penh sme sa rozhodli, že skúsime požiadať o vízum do USA pre manželku, aby sme si nechali naše možnosti otvorené, aj keď čakacia doba bola zhruba dva týždne. Situácia v Číne sa pomaly zlepšovala a v práci sme dostali aj termín návratu. Čas veľkého rozhodnutia sa blížil.

Nakoniec sme sa ani nedozvedeli, či manželka dostala vízum do USA, lebo sme si vybrali Čínu, karanténu, pomalý návrat do normálneho života, ale to už je na iné rozprávanie.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ribár požiada o odškodné v Štrasburgu. Na Ústavný súd mieria aj ďalší obvinení

Ústavný súd nariadil prepustneie z väzby po štrnástich rokoch.

Dobré ráno

Dobré ráno: Koalícia má zarobené na ďalšiu krízu

Parlament čaká hlasovanie o skrátení kolúznej väzby.

KOMENTÁR

Zasmejme sa s Veronikou Remišovou

Nedostatok snahy jej vyčítať nemôžeme, s výsledkami je to horšie.


Už ste čítali?